Od basketbalových „Džordeniek“ po bežecké „rejsové“ tenisky.

Zohnať tenisky na basketbal bola ťažká úloha, aj keď pravé komunistické časy som ja už nestihla zažiť (a najviac ma štvalo, že som nestihla byť pionierka ako bratJ). Svoje prvé bežecké kroky som absolvovala ako 99% ostatných v cvičkách, neskôr v čínach. Prvé ozajstné bežecké „botasky“ sa mi ušli keď ma prijali na Osemročné športové gymnázium do atletickej triedy (basketbalová bola až od tretieho ročníka). Keďže aj na basketbale mi šlo najviac behať, v atletickej triede som sa cítila veľmi správne až do prvého Mikulášskeho preteku, kde som tri zákruty pred cieľom dostala takú kefu na osemstovke (od starších ale aj tak), že som predsa len doma drankala radšej tenisky basketbalové ako atletické.

Že sme všetci vystrihovali obrázky basketbalistov NBA a Jordan bol jednička, je Vám jasné. Mať vysoké tenisky ako on a s čo najväčšou „fajkou“ bolo z ríše snov. V meste sa vždy browsovalo po obchodoch a keď tam aj náhodou stáli fešandy vysnívané, tak vždy s takou cenovkou, že štandardná odpoveď mojich rodičov: „Nie si pumpárova dcéra!“, naberala na prízvuku aj tóne. Je dôležité si priznať, že časy dávne, kedy neboli triedne rozdiely zabezpečili, že ani Pumpárová dcéra (naj kamoška Katka), nemala obuté iné „číny“ ako myJ. Ako sme rástli, teniskových možností bolo stále viac. Katka sa k naj „najkám“ dopracovala čosi skôr ako ja a v duši som bola skalopevne presvedčená, že preto jej ide na zápasoch lepšie. Význam slova talent som sa dovtípila, keď sa podobné ocitli na mojich nôžkach (sedmičkách- dobre sa nakupovalo na pánskom). Talent-netalent, pevná voľa všetko zdolá a v basketbale som sa prebehala až do extraligy. Mojím osudom bolo aj byť Kľúčovým hráčom (strážiť kľúče od šatne), Pitným referentom (nosiť vodu starším), či Sekretárkou( písať zápis na lavičke). Keď som sa prebila obdobím- staršie hrajú, mladšie zbierajú skúsenosti, svoju super kariéru som ukončila roztrhnutým predným krížnym kolenným väzom. Po operácii (dve skrutky riešia každý problém) som mala doktorom zakázané pohyby do strán. Rovno bežať sa smelo, tak sme skúsili maratón. Od nehu už bol len krôčik k triatlonu a úžasnosti individuálneho športu. Tam som sa konečne našla, lebo kto trénuje naviac, nie je ohováraný. Nie je potrebné aby Vám niekto nahral, ani nemusíte o svojej šikovnosti presviedčať trénera, aby Ste nehriali lavičku. Dokonca aj nálada v cieli medzi pretekármi sa mi zdala veselšia ako medzi ženami, kde mala každú chvíľku nejaká z nás „krámy“. Basketbalové časy boli aj tak tie najkrajšie v mojom živote. Snaha vyhnúť sa tréningom, robiť zle trénerovi, fačiť za telocvičou a pod. nás spájala do super kamarátstiev. Veľa sme precestovali aj zažili, ale hlavne sme boli mladé a bezstarostnéJ.

Triatlon, duatlon a s ním behy spojené, ma doviedli k novému problému. Nájsť vhodné bežecké tenisky. Ako vždy boli všetky rady zbytočné. Treba počúvať vlastné telo a napĺňať vlastné ciele. Aj keď platí t isté čo pri bicykli aj všetkých ostatných športových prostriedkoch: Dôležitý je motor a nie karoséria. Ale na druhú stranu, obľúbené či vysnívané tenisky použijete skôr ako tie, čo nemáte radi. Zátopek behal v kanadách a zrejme to mal aj tak rádJ.