Report kros triatlon Gazárka, Súľov MTB a Moraviaman 2014

23.06.2017 23:33

Stále Vám (čitateľom) dlžím príbeh z minulotýždňového kros triatlonu. Nič nestíham a stále riešim pálčivé zážitky typu „mačky nám zbili psa“, prípadne si dve hodiny dávam dole riedidlom smolu z tretier a predného kolesa, ktorú milí cestári vyliali presne tam, kde som sa rozhodla ísť vycikať (ženy na toto si dávajme väčší pozor ako na to, či nás niekto vidí z okolo idúceho auta). Späť však k úlohe, ktorú mám od portálu BINRUN. Ako sa pretekalo v športovej mini rodine Néč-Lapinov? Posledné tri preteky v nasledujúcich riadkoch.

Kros triatlon Gazárka je v seriály Hertl extrem tour stará známa. Krásny triatlon, kde sa pri páde na bicykli (možno niekto dokáže zakopnúť aj pri behu, či plávaníJ) nedolámete, lebo dopadnete do piesku. Prišli sme v našej mikro-makro zostave (dvaja dospelý, jedno dieťa, jeden pes) ako vždy v minúte dvanástej (20min pred štartom Laco parkoval a ja som vyskakovala z idúceho auta hľadať kto z organizátorov by ma ešte zaprezentoval). Tento krát som Nikuškovi ozaj nestihla dať jesť a bežala som smerom k vode v nádeji že si neoprén stihnem obliecť ešte pred štartovým výstrelom. Vo vode mi ako vždy išli hlavne výbehy, prebehy a dobehy. Plavecká trať bola zmenená kvôli bobrom, nakoľko „zjedli“ ostrovček, ktorý sa zvykol oboplavávať. Bobrom ďakujem za svoj desný plavecký čas, pretože trať bola dlhšia a ešte som sa aj musela obzerať či ma nejaký z týchto živočíchov vo vode nenaháňa. Bike klasika. Podhustiť pneumatiky a hurá na zimný triatlonJ. Žiaden z horských (plávanie-horák-beh) triatlonov sa tak nepodobá na zimný triatlon (beh-horák-bežky) ako Gazárka na Záhorí. Cyklistika v piesku je úplne identická tej na snehu. Na behu sme krúžili okolo jazierka s organizátormi milovaným a pretekármi nenávideným prebehom vody v každom kole. O piesku v teniskách a aj všade inde Vám nemusím písať. Nikuška som obzerala v každom kole, dostatočný náskok z bicykla bol príjemný (ešte že sa Aďa Dermeková rozhodla rozohriať pred triatlonom polovičným maratónom). V cieli množstvo bufetov: langoš a pivo-koniec dobrý všetko dobré.

 

MTB Súľov bola moja malá zastávka na ceste do českých Otrokovíc, kde „otročil“ na Ironmane s názvom Moraviaman manžel Laci. Rozhodla som sa pre krátku 25km trať, keďže na Moravu som nešla kvôli tomu aby som pošetrila energiu na MSR v cyklistike a časovku jednotlivcov, ktorá tento rok pripadla na štvrtok po Ironmane. Ísť 50km na horáku by bolo pre mňa horák netrénujúcu asi horšie ako Ironman. Na závode pod Súľovskými skalami sa ale ukázalo, že na MTB maratónoch ide práve na 25km dĺžke trate najviac o život. Keďže som už tušila, že 500 štartujúcich na tejto najľahšej trati je príliš veľa, správne som sa vopchala dopredu na štartovú čiaru. Prvý pád nedal na seba dlho čakať a jeden z premotivovaných štvrťmaratóncov zvalil zvyšok štartového poľa za mnou. Obrovsky som si vydýchla, že ma to obišlo. Na tele už mám zopár tatoo (tetovačiek) z cestných lišajov a zvuk dopadajúcich bicyklov a ľudských tiel na asfalt v rýchlosti 30km/hod mi naozaj nelahodil. Organizátori by podľa mňa nemali tak početné pole pretekárov po štarte posielať na rovinatý asfaltový úsek. Aj juniori, aj hobbieci totiž vedia, že udržať sa v háku je výhodné, no práve pri pučení sa na hrane síl v háku dochádza k chybám, ktoré potom bolia aj nevinných. Mne osobne jazda na horáku na asfatke ide najlepšie (keďže v lese netrénujem) a spravila som si práve tam rozhodujúci náskok pred 44-mi súperkami, ktoré ma prenasledovali. Zbaviť sa junioriek už bolo ťažšie, ale aj to sa mi nakoniec podarilo a môj skalp ešte „mládežníčky“ nezískali. Zrejme už ani nezískajú, lebo pri druhom hromadnom páde, kedy už som musela preskakovať ležiacich cyklistov (nakoľko bol pád predomnou), som sa sama sebe zaprisahala, že už budem na MTB maratónoch jazdiť iba bezpečnejšiu dlhšiu trať. Vo výsledkoch po pár dňoch som sa však dočítala, že som skončila celkovo aj s mužmi na 21.mieste z 500 štvrťmaratóncov, čo je celkom egu lahodiace, takže nikdy nehovor nikdyJ.

Moraviaman som plánovala uplynulú sobotu stihnúť aj s Nikuškom aspoň na posledné tri hodiny maratónu môjho muža. Neplánovala som však, že sa po ceste autom stratím (ako môžu mať dve mestá vedľa seba názov Uherský Brod a Uherské Hradište? Veď to sa pletie..), ani že Laci si spravý osobák na Ironmanskej trati a že bude už za 9hodín a 51minút v cieli. Stihli sme s Nikom už len informáciu, že Laci je v poslednom kole, presunuli sme sa k cieľu a tam sme mohli spolu oslavovať (pivo a langoš, ako inak?). Z Laciho slov, ale hlavne z výsledkov (lebo Laci je večne nespokojný) som vyčítala hlavne úžasné plávanie (zlepšenie o 10 minút) a super beh maratónsky, ktorý je po cyklistike 180km trvajúcej 5hodín a 14minút to najťažšie na celom Ironmane. Dobrým Ironmanským časom maratónu prialo aj chladnejšie počasie (pretekárom, nie divákom), aj keď môj teplomilný muž aj to reklamoval a bol by vraj býval radšej bežal vo väčšom teple. Opäť raz sa ukázalo, že keď športovec šomre pred pretekom a trápi ho bolesť kolena, nevyspatie, únava svalov aj mysle, pokazí sa mu po ceste auto, štartové číslo, ktoré mu zobrali kamaráti, mu odovzdajú až 15minút pred štartom, manželka nepodáva vodu a nepovzbudzuje ale trepe sa na MTB maratón..proste keď je všetko zlé a je proti zdaru športovca..

..má pretekár dobre vyladené a odmenou mu bude spokojnosť v cieli :-). Presne takýto spokojný je môj Laci, ktorého osobný čas je od teraz o 15 minút lepší..