Teniskové priateľstvá
05.05.2015 12:46
Poznáte to istotne aj Vy: priateľstvá zo športu. Čisté a jednoduché, ukrátené od zbytočného
premýšľania a rozprávania o veciach negatívnych. Pri športe, pri behu obzvlášť sa vždy rozprávame
o hocičom ale hlavne veselom, len aby sme sa odosobnili od nepríjemných pocitov z monotónnej
činnosti (endorfíny sú v cieli, počas tréningu samotného sú to skôr myšlienky na tému „mám ja toto
za potreby?“) A tak sa niekedy stane, že sa pri behu skamarátite s takmer o osem rokov mladším
chlapcom- v tom čase deckom a vyberiete sa spolu nie len na sústredenie, ale časom aj na ďaleké
športové výlety. Tak sme sa skamarátili s Ondríkom Stykom. Tento článok chcem venovať jemu, in
memoriam.
Na triatlonové sústredenie do Žemberoviec som sa vypravila s mlaďasom, ktorý hrával, okrem
športovania, aj na violončelo Jeho súrodenci tiež triatlonovali a vďaka láske k outdoorovým
športom ich rodičov boli „sakra dobrí“. V Žemberovciach som sa dozvedela, že loptové hry neboli
doma populárne. Ako? V areáli bol tenisový kurt, kde sme si „zahrali“ na Ondrove naliehanie tenis
o jednom údere na štyri rany..mali sme totiž štyri loptičky a Ondríkove tenisovo-baseballové odpaly
boli tak úspešné, že loptičky boli nenájditeľné. Do súboja v stolnom tenise som vstupovala už
s obavami, aj keď už sme prišli len o jednu loptičku Nezabudnuteľné a spomeniem si na to ozaj pri
každom pingpongu bolo, že Ondrík vždy položil raketu na stôl, keď chytal loptičku aby mohol
podávať. Potreboval na tento úkon ruky dve. Volejbal o pár rokov neskôr v lete bol v podobnom
duchu a najkrajšie na všetkom bolo, že smiať sa na sebe vedel Ondro o mnoho lepšie ako my ňom..
Skialpy už boli z iného súdka. Práve vďaka Stykovcom som sa vrhla po hlave aj do tohto športu.
Rodina s piatimi deťmi chodila na kopce dodávkou a jeden-dvaja ľudia sa už obvykle v tom dave
stratili. Vystupovať na parkovisku a vyhadzovať cca 10 párov lyží, lyžiarok, palíc atď. vyzeralo skoro
ako nástup lyžiarskeho kurzu. Ondro dosahoval v skialpinizme parádne výsledky a pobudol aj
v reprezentačnom výbere. Pamätám, že na jednom preteku prišiel k rovnakým pár stehom na koreni
nosa ako som mala od leta ja. Síce je rozdiel medzi padnúť na lyžu ako dostať „bejbalkou“, ale
výsledok bol rovnaký.. (treba asi vysvetliť, že pred prázdninami sme mali oddychový basketbalový
tréning, na ktorom sme hrali baseball a keďže je najmúdrejšie čakať na odpal s rukami prekríženými,
do hlavy ma trafila letiaca pálka. Kamoška sa totiž rozhodla, že po odpale snáď nebude bežať
s pálkou, tak ju jednoducho hodila za seba. Doplním ešte že to bolo fantastické leto, v ktorom sa ma
mesiac držali monokle pod očami. Na brigáde na terase v tenisovom klube, ma aj pod mejkapom
zákazníci prekukli a chceli ma poľutovať, že čo sa mi stalo. Fantasticky znela veta: „Dostala
bejzbalkou“, ktorú kričala kamoška na plné ústa). Zábavné bolo, že keď sme s Ondra s mojím
priateľom po skialpových pretekoch zaviezli na urgent, vyšiel von doktor a prehlásil: „Ešte si mladý,
radšej zavolám plastika aby Ti to pekne zašil.“ Neveriacky som sa pozerala, či je to ten istý urgent kde
mi rovnakú ranu zošili za 5sekúnd dvoma stehmi. No ja som nebola taká mladá ako Ondro
Cyklistické výlety, turistické či lezecké výlety boli najlepšie. Pri týchto akciách bolo vždy dôležité
Ondrovi dohovárať aby nevymýšľal niečo nebezpečné. Pre nás nebezpečné, jemu sa nikdy nič
nebezpečné nezdalo. Napr.nápadu ísť na bicykli z Villachu domov v noci cca 700km sa vzdával veľmi
ťažko. Z veľa príbehov mi prvý napadá, ako sme kradli ovocie v Chorvátsku. Keďže sme boli večne
hladní, hanba-nehanba bolo potrebné zjesť všetko čo bolo dostupné aj za cenu menšej krádeže
v ovocných sadoch popri ceste. S broskyňami v dresoch sme upaľovali na bicykloch pred hromžiacimi
Chorvátmi a keď sme si neskôr pozreli lup, Ondro nečakane vytiahol spod trička obrovský zelený
zázrak so slovami, že on zobral melón. Komu napadá, že bicyklovať s 10kilovým melónom pod
tričkom sa nedá, tak má pravdu. Melón bol totiž tekvica. A Ondro syn ovocie-zeleninára
Toľko príhod, čo stihol Ondrík zažiť, toľko ľudí, ktorých stihol spoznať. Jeho život tak nečakane skončil
minulú jar. Rozhodol sa už viac nebojovať s chorobou, život si zobral sám. Vo veku 24rokov. Ondro
Styk bol môj teniskový kamarát, ktorého som volala „mládežník“. Už si len môžem predstavovať ako
by žil, dospieval, stárel..v spomienkach zostane vždy mladý. Prvé čo si vybavím je jeho úsmev popod
fúz a druhé ako sa 14 ročný vybral pýtať na prácu v reštaurácii v Chorvátsku. Pýtal ju pre staršieho
brata. Spomínam často a nie som jediná..