Učiteľ v teniskách alebo telocvikár

Málokto vie, že som vyštudovala učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov v kombinácii Telesná 

 

výchova a Občianska náuka. Ako vraví môj otec: mám vysokú školu z kotúľov.

 

V posledných rokoch som tak vydesená, ani nie z hrôzoplatu učiteľa ale hlavne z postavenia učiteľa 

 

v spoločnosti, že som ešte po škole do tohto chlebíčka nezahryzla. Namiesto toho sa motám okolo 

 

obchodu (strojárina, potraviny, športové pomôcky) a čakám na svoju príležitosť odovzdať deťom 

 

trochu lásky k športu. Takéto odovzdávanie by bolo jednoduchšie keby sa učiteľ považoval v škole (aj 

 

v celej spoločnosti) za autoritu. Kto si pozrie Obecnú školu, povzdychne si v akej ťažkej dobe to dnes 

 

žijeme ale večne sa na to vyhovárať nedá. Mali by sme začať od seba a tak si vravím, že ak bude Niko 

 

nosiť zlé známky, určite to nezmietnem zo stola vetou: „Učiteľka je krava, ty chudáčik synáčik môj 

 

určite za zlú známku nemôžeš.“ Situáciu by možno zlepšilo zrušenie dvojstupňového hodnotenia 

 

celoročnej práce študentov v zmysle absolvoval-neabsolvoval. Ako inak sa dá motivovať deti (a 

 

trestať, podplácať, vyhrážať sa) ako poriadnymi známkami? 

 

Poďme teda radšej k veselým príbehom, aj keď možno škodoradostným veselým príbehom. NIKDY 

 

netreba podceňovať prázdnosť detských hláv. Väčšinou je to stav dočasný, nepozornosťou 

 

spôsobený. Pár príkladov zo života:

 

Kamarát mal za úlohu na učiteľskej praxi naučiť deti výmyk. Skôr ako sa dostal k tejto hlavnej náplni 

 

vyučovacej hodiny, skončilo sa jeho vyučovanie rozbitou hlavou, ako inak žiakovou. Stačilo tak málo, 

 

rozložiť hrazdu pred hodinou a dať na rozohriatie deťom 3 kolečká po obvode telocvične. 

 

Môj spolužiak Erik bol ospravedlnený od Telesnej výchovy nakoľko si pri futbale na predošlej Telesnej 

 

výchove zlomil prst na nohe. Aby sa nenudil, hral volejbal stojac na nohe v sádre a zlomil si prst na 

 

ruke. Čo by si zlomil na tretej hodine TV sme sa nedozvedeli, lebo už ho radšej do telocvične učiteľka 

 

nevpustila.

 

Keďže som celé detstvo stála na druhej strane barikády, pamätám si aj rôzne tresty. Vytáčať učiteľov 

 

telesnej výchovy nás tak bavilo, že bolo bežné, že ma naháňala učiteľka aby mi strelila jednu aspoň po 

 

chrbte, čo je najbližšia možná časť tela na údery cudzej ruky pri naháňačke keď Ste naháňaný. Cez 

 

stehná rúčkou metly sme si určite zaslúžili keď sme po škole sedávali (skákali, naháňali, bili sa) na 

 

veľkom doskočisku (skoku o žrdi). Inak nás veľmi nebili, aj keď sme sa až príliš často správali ako 

 

debili..

 

Kam mi až pamäť siaha, najväčšie športové výkony sa vždy diali v šatni a pri behu do školskej jedálne. 

 

Pády, šmyky, vytlčené zuby, to boli časy. Telocvičňu sme ani nepotrebovali. Ako aj deti, ktorých učiteľ 

 

mučil behaním po schodoch namiesto príjemných loptových hier v telocvični. Vyučovať sa dá hodina 

 

Telesnej výchovy aj na chodbe školy keď raz škola tú telocvičňu nemá..Kde je vôľa je aj cesta. 

 

Zabudnuté veci na oblečenie sú úplná bežnosť a tak sa cvičí vo všetkom, čo pripomína športový odev, 

 

prezúvky (papuče) namiesto tenisiek nevynímajúc. By the way papučou sa dajú podávať úžasné 

 

výkony v hre zvanej stolný tenis.

 

Deti milujte Telesnú výchovu! Atmosféra na hodinách Telesnej výchovy je omnoho uvoľnenejšia ako 

 

na klasickej hodine či na športovom tréningu.  Zábava je veľká keďže plevel nie je oddelený od zrna. 

 

Najdôležitejšie je nerobiť z komára somára a podať ľudskú neschopnosť deťom tak aby sa nik necítil 

 

menejcenný. Ja som napríklad jalová v gymnastike a v plávaní (čo je viditeľné dodnes) ale na škole 

 

som týmto nedostatkom určite neprišla k traume.